piatok 27. júla 2018

Rumunským Banátom a severným Srbskom 2018

Pôvodne plánovanú cestu po Balkáne(Srbsko, Kosovo, Macedónsko, Albánsko, Č.Hora, Bosna, Chorvatsko) "zrušili" búrky, záplavy,zosuvy pôdy a krúpy v tejto oblasti. Po krátkom váhaní prišlo na rad opäť Rumunsko(Banát a časť okolo Dunaja) a sever Srbska. Banát je oblasť na juhozápade Rumunska, v horách nad Dunajom s dedinkami českých osídlencov(teraz už iba starších), ktorí sú zvyknutí na tvrdú drinu a sebestačnosť v kraji, kde líšky dávajú dobrú noc. Prežívajú aj vďaka českým turistom, platná mena je Kč, reč staročeština- ludia milí, úprimní a aj z toho mála čo majú krajanov pohostia a ponúknu nocľah- akoby tu zastal čas!
Bicykeľ prešiel každoročnou dôkladnou údržbou, výstroj(elektronika, peniaze, potreby na nezávislý život) kontrolou a uložením prevažne do brašien na "jednokolke" a nosiči. V nedeľu 1.7. cesta začína v Topoľčanoch na žel. stanici- nakladám seba, bicikeľ a vozík do vlaku smer N.Zámky s prestupom na Komárno.
Po 12.30hod už šliapem oproti dvojtýždňovému dobrodružstvu. Maďarské dva nocľahy pod stanom (prvý u Sárosd v lesíku, druhý v Zsana pri majetkoch) mám za sebou a tretí deň som za prechodom Kiszombor/Cenad v Rumunsku.
Prvý rumunský kostol
Prvé rumunské kilometre sa nelíšia od maďarských- nekonečné roviny ubíjajúce cyklistu pokračujú, vidno kilometer pred seba a cesta akoby neubúdala. Blížiaci sa večer káža obzerať sa po vhodnom "noclažisku"- najlepšie pod strechou. Za Lovrinom zbadám opustený otvorený domček pri koľajách. Po prieskume je vyhodnotený ako "vhodné miesto na noc"- koľaje nevyzerajú často používané, dnu je dosť miesta a celkom čisto, iba cigánčence šantiace v neďalekom dome sú drobná škvrna. Počkám, keď sa stratia a šup dnu. Staviam stan proti komárom, varím výživný bujón. Po celkovej kúpeli a večeri prichádza vlak- sotva zmizne, trúbi druhý. Domček je vlastne bývalá čakáreň jednej trate a  neďaleko je druhá- ešte bude veselo! Predpoklad sa nenaplnil- v noci bol pokoj a prvý vlak prichádza, keď som na odchode.
Božie muky
Po ránu u Biledu riešim dilemu- obísť Temešvár(a pridať si takmer 20km), či risknúť prejazd velkým mestom- vyhráva  prejazd! Ponáram sa do rušnej premávky mesta s množstvom ulíc, semaforov, trúbením rútiacích sa automobilov všetkého druhu a typov a po hodinke je bez problémov za chrbtom. Za odbočkou na menej rušnú cestu nižšej triedy (ale kvalitného povrchu) je pokoj- krajina podobná našej sa vlní a objavuje sa aj les. Cesta ubieha- bez zaujímavostí prírodného či stavebného charakteru- za občasných prestávok na odpočinok a doplnenie kalórií až do Brezovie. Blíži sa šiesta hodina- treba sa pozerať po vhodnom mieste na noc. Ako "na zavolanie" sa po chvíli objavuje pri ceste otvorená vrátnica bývalých majetkov na konci dediny. Zaberám ju- nič lepšie asi nenájdem. Sotva trochu upracem, od ruín sa ozýva vrčanie motora, prichádza kamion a o chvílu je preč. Objevuje sa však osobné a jeho vodiča si pýtam povolenie prenocovania- "no problema" je jeho odpoveď.
Podhorské dedinky
Budím sa skoro- o šiestej ukrajujem prvé kilometre a po prejazde Boscy ma zohrieva okrem slniečka aj 8%-né stúpanie 6km dlhé v pohorí Munti Dognecei- brny do Banátu. Tu sú české dedinky (Garnic, Orsova, Šumica, Putna a Jablanicaod Dunaja Bígr, Eibenthal, Rovensko a Sv. Helena). Nasleduje zjazd do Resity, krátka pauza  na Tatranku a jedno orosené, stúpanie z Carasovi (8km/10%), klesanie do Aniny, prejazd pohoria Munti Semenicului (30km pustiny- z toho 12km/8% hore) a klesanie do Bozovici po piatej. V diaľke je čierno a hrmí- istí to penzion s dobrou večerou a kúpelom+ holenie (100LEU).
Typický dedinský dom
Kamenný most starej cesty
Oddýchnutý a vynovený, jasné nebo bez mrakov- to je základ pekného dňa a predpoklad pohody. K tomu sa pridá aj cesta s dobrým povrchom, absencia vetra, tak  miniem za Prigorom neoznačenú odbočku smer Putna, Šumica. Keď to zjistm, je neskoro sa vrátiť- odbočím až na označenej, smer Šumica. Za nepozornosť sa platí- preto neuvidím v Putne sústavu funkčných mlynkov a kláštor a je odtiaľ skratka do Šumice. Teraz si nepozornosť "odnesú" nohy- cesta(našťastie s novým kobercom a v tieni stromov) sa klikatí a stúpa pozdĺž potoka v 10%-ách presne 8km na hrebeň- odtiaľ klesá 20m do osady bez života. Je pokročilá doba- ľudia sú na poliach. Po chvíli sa na obzore- polnej ceste od Putny- objavuje skupinka mládeže s batohmi na chrbtoch. Sú to čeští turisti, ako ináč, na návšteve krajanov v Banáte. Majú záujem- tak ako ja- o nejakú možnosť občerstvenia v horúčave- pivko by bodlo! Ako na zavolanie sa v jedných vrátach objavuje zvedavá hlava a potom aj cellý ujko- zavedie nás k nedalekému domu, búchaním privolá majitelku provizórneho obchodíka a možme uspokojiť svoje potreby a chute. Na prekvapenie je dobre zásobený hlavne pivom- okamžite v nás "zasyčí" prvé a druhé už vychutnávame. Turisti zjisťujú možnosť prepravy do B.Herculane a Sv. Heleny, odkiaľ odchádzajú busom o dva dni. Máme stejný smer- ja navyše aj dopravný prostriedok- a tak sa lúčim s tým, že sa možno ešte stretneme.. Vychutnávam si teraz zjazd až po križovatku. Návšteva kúpelov závisí od stavu nocľažiska na odbočke. Už som tu bol a kúpele prešiel, ale keby bola možnosť využiť neobývanú stavbu na odbočke, pozriel by som zmeny. Bohužial, miesto je využívané ako parkovisko stavebnýej techniky, teda "dovidenia". Cesta klesá k Dunaju a o chvílu ma víta Orsova- ďalšie kúpelné mestečko na brehu Dunaja. U prvého bistra stop na oddych a doplnenie kalorií- z miestnych dolujem info na možnosť prespania (motel, penzion, hostel, súkromie). Sušne vyzerajúci pán núka noc v neďalekom rodičovskom dom- beriem a "zmluvu" potvrdzuje jedno orosené! Je už po piatej, okolie kopcovité a miesto na stan by bol problém nájsť do večera- preto za ponuku riadne platím a spokojnosť je na obidvoch stranách. Dom je asi 100m od cesty- bude teda pokoj. Využívam kúpeľňu, WC aj ponuku večere- hotový prepych!
Tri Kule
Tri Kule
Po pokojnej noci a rannom rituály (hygiena, raňajky, balenie) som hotový do siedmej- bohužiaľ do tej doby aj začína  pršať- a tak využijem ponuku posedenia u kávy. Po 30-tich min prestáva, obloha sa trhá- lúčim sa poďakovaním  a znovu "do sedla"! Za mestom cesta mieri do kopca, aby obišla skalnatý výbežok- zohrievam sa teda v 8%-nom stúpaní. Po troch km som na vrchole- vidím nejakého mnícha v sutane na kraji cesty. Keď som bližšie, vykľuje sa zo sutany pláštenka a z mnícha jeden zo včerajších šumických turistov- ostatní ostali v kúpeloch a on stopuje do Sv. Heleny. Zaželám veľa šťastia a v klesaní regenerujem stratené sily. Cesta pri rieke je typicky rumunská- úsek s novým povrchom strieda starý a ešte starší, deravý a zaplátaný- teda rýchlosť nič moc. Za Dubovou nasleduje prechod ďalšieho výbežku s podobným stúpaním a potom už iba okolo rieky.Tu trčia z vody veže zatopenej pevnosti Tri Kule, v skle nad zálivom vytesaná hlava Decebala na rumunskej strane- časť pevnosti Golubac na srbskej. V Moldova Veche som o piatej po 110km-och, stojím v bistre na občerstvenie- miestni radia noc v neďalekom penzionu kilometer od hlavnej na kopci. Keď som na mieste a pýtam sa na nocľah, mám smolu- je sobota a teda OBSADENÉ. Vedúci napokon nemá námietky s postavením stanu v zadnej časti, čiastočne krytej strechou- ja zasa využijem ne oplátku služieb reštaurácie a WC. Po dobrej a výdatnej večeri- pri ktorej sa prehnal aj dážď- a hygiene spokojne zaspávam.

Nekonečné roviny pokračujú aj v Srbsku
 Štart po raňajkách o ôsmej do zamračeného dňa nieje nič moc, ale snáď sa to časom utrasie.Po siedmych km je tu Pojejena a s ňou dilema- pokračovať pozdlž Dunaja po dlhšej a ktovieako kvalitnej ceste, ale po rovine, či o 30km kratšej kvalitnej ceste, ale s 8km-ovým stúpaním 10% cez hory k prechodu do Srbska. Po krátkom váhaní vyhráva kratší, ale náročnejší variant- modlím sa iba, nech ma nezastihne dážď (nieje sa totiž kam ukryť, cesta ide neobývanou oblasťou).Na odpočívadle pred stúpanim do seba ládujem Tataranku a energetický nápoj, keď toto miesto využíva na orestávku aj slovenský motorkár, vracajúci sa domov od mora- "hodíme reč", dám mu vizitku, on si spraví foto na pamiatku a ideme "na to". Pán Boh ma vypočul- nepršalo- a po hodinke som na vrchole, mraky sa trhajú a veľmi si v12km-ovom klesaní neoddýchnem- cesta plná zákrut vyžaduje sústredenie a ruky na brzdách. Pred odbočkou k srbskému rechodu stretávam prvého cykloturistu na celom putovaní a rovnov mojom veku. Je to Nemec, ktorý sa vracia domov z Indie a Pakistánu cez Rumunsko, Turecko a Grécko- po krátkych frázach si želáme šťastný dojazd v zdraví a
Jeden z kostolov
pokračujeme každý svojím smerom. Veľmi mu cestu nezávidím- ale keď zvládol takú daľku.... V Bielej Crkvi (za prechodom) mením na trhu leu na dináre, nasleduje "koštovka" miestneho Nikšicka a "upalujem po peknej ceste bez stúpania na Vršac.Tu stretávam pred mestom policajný voz na kontrole vodičov- pýtam sa(pre pokročilú dobu) na možnsť nocľahu v meste. Polícia je vstriecna- práve jej končí zmena a dáva pokyn k nasledovaniu. Pomalou jazdou po kilometri stojíme u sázkovej kancelárie. Nasleduje telefonát a oznam o zaistenom nocľahu v hosteli- majiteľ sa dostaví o desať minút. a odvádza ma v daždi na miesto do centra. Izba je dvojlôžková s komplet vybavením(WC, sprcha, varič, telka), iba že na poschodí, kam treba "vytrepať" všetko za uzamykateľné dvere. Čo bysom však nespravil pre pohodlie a cenu 10€/os/noc. Po dohovore o rannom zabezpečení/odchode  zmývam celodenný pot, periem, holím sa a varím večeru- navôkol nieje žiadna reštika s teplým jedlom- a konečne zaujímam "vodorovnú polohu ležmo"! V noci ma prebúdza hrmenie, blesky a dážď, ale rýchlo zasa zaspávam.
Ráno ma víta zamračenou oblohou, teplom 20°C a absenciou dažďa- čo vítam! Pobalení je dielom okamihu a pred siedmou sa mi darí opustiť mestečko. Severná časť Srbska je rovina ako maďarská pusta, tak kilometre naskakujú a cesta ubieha- Plandište, Boka,
....bol som aj v Brazílii
Sečanj a Lazarevo  sú malé mestečká v optimálnej vzdialenosti na dodrženie pitného režimu a odpočinku. V čase obeda si dávam čorbu- sýtu hustú polievku(porcia 0,5litra+ pečivo za 1,5€). Pred piatou som pred Zerjaninom a pretože sa spúšťa dáždik, pýtam sa na možnosť ubytka. Jediná možnosť je v centre, hotel Vojvodina- začínam tušiť problémy- tie sa neskôr naplnia. Hotel tvorí honosná niekoľkopatrová moderná budova, na recepcii dve unudené študentky surfujú po nete a na moju otázku prikyvujú- nocľah je možný, platiť kartou sa dá, ale cena je vyše 80€ a bicykeľ treba nechať vonku. S týmito podmienkami nesúhlasím a pretože sa vonku vyjasnilo a snaha z ich strany žiadna- odchádzam. O desať minút je mesto za mnou ale miesto na noc nikde. Zrazu lány kukurice končia, nasleduje pole po žatve a
Bačka Topola
v ňom ostrovček zelene, s ktorého vykukuje strecha domu- je neobývaný, 50m od cesty a volne prístupný. Po zebrubnom prieskume ho "zaberám" na noc, trochu upracem, urobím miesto pre stan, bike a vozík. Nasleduje večerný rituál a pred ôsmou už ležím- nasýtený, vykúpaný, cránený pred komármi a spokojený s ušetrenou nemalou sumou za hotel.
Nový deň ma víta ustupujúcimi mrakmi a vychádzajúcim slnkom- krátko po šiestej už ukrajujem prvé dnešné kilometre. Čaká ma posledný deň aj noc v Srbsku- dúfam, že bez dažďa. Melenci, Kumane, Bečej, Miloševo a Bačka Topola- to sú miesta oddychu a načerpania kalórií. Za Bačka Topola je rekreačná zóna s jazerom a komplet tur. vybavením. Pretože obed som
Mlyn u jazera
mal v Bečeji(šopská šalát), tu si doprajem dlhší relax pri točenom pivku. NAsleduje St. Žednik, prestávka v bistre u cesty. Tu naberám vodu na večern a dostávam info od ochotnej vedúcej o 10km vzdialenom zavretom bistre u cesty- tu iste nájdem (zzadu či na okolí), čo potrebujem. Ako poďakovanie si dám jedno pred večerou a lúčim sa. Ponáhľať sa netreba- je po piatej a predo mnou rovina s istým koncom. Po príchode je to naozaj tak, ako povedala vedúca- ibaže zabudla na blízky obytný dom, pred ktorým domáca sbiera slivky a sleduje, čo zamýšľm. Nedá sa nič robiť- idem sondovať povolenie. Automaticky použijem angličtinu, ktorej domáca nerozumie- volá manžela. Ten, po oboznámení sa s problémom, vrtí nesúhlasne
Noc pod prístreškom
hlavou- prečo by som spal niekde "na divoko", keď môžem prespať u nich pod voľným prístreškom a použiť kúpeľnu s WC. Som prekvapený toľkou ochotou a s vďakou prijímam- nebudem veľmi vyrušovať! Postavenie stanu, sprcha a varenie večere je dielom okamihu- s vďakou odmietam pozvanie na kávu pre pokročilú dobu a probémom so spánkom- a po ôsmej som "v ríši snov".
Nový deň začína jasnou oblohou, sbalením sa a odchodom po rannej káve, poďakovaní a rozlúčke- hospodár odchádza do roboty, jeho žena za domácimi prácami a ja na cesty. Po
Moje "všetko"
chvíli je tu Subotica- posledné mesto v Srbsku- a prechod Kelebija/Tompa. Ďakujem v duchu za milé stretnutia s príjemnými obyvateľmi, bezproblémové putovanie a za kopu nezabudnuteľných zážitkov! Na maďarskej strane mením dináre za forinty a ponáram sa do rušnej premávky s množstvom aut všetkých druhov, typov a ohľaduplných kamionistov, keď za mestom Kiskunhalas vchádzam na hlavnú trasu. Pred piatou prekračujem Dunaj, nasleduje Dunafoldvár a za ním- na vedlajšej ceste- premávka utícha. Pred odbočkou na Mezófalvu je u cesty bistro- jedno točené by neblo od veci- mám ale smolu, je zatvorené! Nablízku je ale "otvorená" stavba s dôkladnou strechou a nikde nikoho- nenápadne "vhupnem" dnu, vytrepem bicykeľ s vozíkom na prvé patro, nájdem vhodné miesto a po tradičnom rituálu usínam po ôsmej. Zajtra ma čaká posledná noc v Maďarsku- mohol by som to "natiahnút" až do Komárna, ale tam by bolo treba ísť do hotela a to ma neláka.
Štarujem do jasného a teplého rána a posledný problém je prejazd Székesfeherváom- obavy sú zbytočné, po poľhodinke ho mám za chrbtom. Nasleduje Mór, Kisbér a pred šiestou u dediny Csép okupujem miesto v lesíku 100m od cesty na posledý nocľah- tradične po ôsmej sa do spevu vtákov miesi spokojné odfukovanie.
Posledných 30km po hroznej- deravej, zaplátanej a hrbolatej ceste je za mnou a pred ôsmou som na žel. stanici v Komárne- práve o chvíľu odchádza vlak do N. Zámkov. Tu mám prestávku na občerstvenie do 9.20hod, kedy odchádza prípoj na Prievidzu. Krátko po dvanástej som konečne doma.
Necelé dva týždne(12dní) ubehli ako voda- prešiel som a spoznal nové krajiny s prívetivými a milými obyvateľmi, zažil kopu nezabudnuteľných, nepopísateľných okamihov a stretnutí, "prečistil" si hlavu, odýchol od bežných starostí, zvykol si postarať s  seba za každých okolností a prežiť iba s tým, čo mám!
Sumár: 1357km/11 a pol dňa/130€(z toho 62€ za 3nocľahy).


piatok 29. decembra 2017

Rumunsko 2017



Rumunsko 2017
   Nastal čas pozrieť si nové miesta a lokality- čas dovolenkový. Na tento rok pôvodne plánovaná návšteva Balkánu bola- pre narušenie pôvodného termínu odjazdu- odložená z dôvodu vysokých horúčav v neskoršom čase a nahradená cestou po kláštoroch a maľovaných drevených kostoloch rumunského Moldavska a Bukoviny.
   Po nudnej a dlhej ceste vlakom (ktorá začala v Chynoranoch prvým problémom- výluka, náhrada autobus- ale vďaka ochote vodiča vyriešené) v Košiciach konečne nasadám na bicykel a hurá do neznáma!
Moiseni-kostol kláštora
   Dva dni, strávené prejazdom cez maďarské roviny, sú preč a som na severe Rumunska. Kontrola dokladov, výmena hotovosti, za Satu Mare čaká na zdolanie pohorie Maramureš a prvý priesmyk- Huta 587m. Počasie zatiaľ praje, v tieni lesa to rýchlo ubieha. Iba tak “na okraj”- v Rumunsku je (na rozdiel od iných štátov), či aspoň bol, prepracovaný systém značenia. Na kilometrovníkoch je hore uvedená vzdialenosť hlavného smeru(mesta) a pod ním v km najbližšie sídlo/dedina, teda vždy viete, kde práve ste. Bohužiaľ pri opravách ciest toto mizne a sporadicky sa objavuje vynovené.

Po nocľahu pod prístreškom pred Huta Certeze sa núka na prehlidku nový ženský kláštor v Moiseni. Je menší, pekne udržiavaný a nedaleko cesty. Prvý cvičný priesmyk Huta(587m) a prestávka v Sapinte. Sapinta je dlhá dedinka s vyhláseným “Veselým cintorínom”.

Veselý cintorín v Sapinte
Miestny umelec, maliar a rezbár S.I.Patras, na želanie príbuzných na drevené záhlavie vyrezal portrét, či obraz zo života a príčiny skonu pochovaného, doplnený o veselú riekanku a pestro vymaľoval (napr. “I ten kto mal prachy, musel zomrieť”, “Boh odpustí ti milý synak, že podrezal si svoju mať”, ap). Teraz v robote pokračujú jeho dvaja žiaci. Okolie cintorína je preplnené stánkami s tradičnými vlnenými prikrývkami, vyšívanými blúzkami, remeselnými drevenými výrobkami a húfmi turistov. V opravenom kostole práve prebieha omša a tak mám možnosť vidieť aj miestne ženy v krojoch- pár foto a hybaj ďalej!!!
Moisei-kláštor
  V Sighetu Marmatiel doprava, smer Berbesti (drev. kostol), Ocna Sugatag,  kláštor Barsana a prekrásným údolím riečky Izy do Moisei. Túto dedinku postihol za vojny osud Balážov- bola vypálená maďarským vojskom a obyvatelia postrielaní. Teraz je tu kláštor, ku ktorému smeruje každý rok 15.8. procesie oslavujúce Na nebovzatie panny Márie.
Pasul Prislop
  Prvá skúška kondície je po ránu Pasul Prislop(1416m). Cesta sa opravuje, je prekopaná,  samá diera, miznúce zvyšky asfaltu- dôsledok nadmernej premávky ťažkých kamiónov. Rýchlosť v stúpaní nepresahuje 8km/hod- konečne som hore. Voľakedy klidné miesto je teraz hlavným centrom silničiarov- chata zatvorená, postavené robotnícke bunky, stojace silničné ozruty na jednej strane. Na druhej pokojný kláštor, z ktorého počuť rannú modlitbu. Krátka zastávka na miestnu špecialitu (vyprážaný koláč plnený ovčím syrom+ kôpor), jedno kalorické pivo, foto, pokec s partiou českých/slovenských motorkárov a už trielim dolu. Za prvou zákrutou je však po “trielení”- cesta je tej istej kvality ako hore a rýchlosť sa zvyšuje iba na 10-12km/hod- navyše treba brzdiť….Dnešný koniec v súkromí v Ciocanesti ma zachraňuje pred búrkou- takisto potrebujem preprať veci, oholiť sa, pripraviť na ďalší priesmyk a navyše cena 12€/noc je prijateľná.
Prednosť má "silnejší"
  Ako sa hovorí, tak aj je- ráno múdrejší večera. Po daždi, búrke i mrakoch ani vidu ani slychu, obloha vymetená a príjemných 20°C. Vynovený štartujem do nového dňa a po pár kilometroch sa cesta začína dvíhať k priesmyku Mestecanis(1096m)- jedna prestávka na občerstvenie a som hore. Neporušený povrch umožňuje vychutnať si parádny zjazd a mierne klesanie až pred odbočku ku kláštoru Voronet- takmer 40km. Kláštor zanikol v r.1786 a do dnešného dňa sa uchovala iba zvonica a drevený maľovaný kostol. Je kúsok od hlavného ťahu a plný miestnych i zahraničných turistov. Platím 5leu vstupné, dostávam

Voronet

“sukňu” na zahalenie nôh a prehliadka “Sixtínskej kaplnky východu” začína. Maľby na severnej strane sú celkom zničené počasím (okrem obrazov Adama a Evy, narodenia prvého dieťaťa, objavu ohňa, vynálezu pluhu a písma. Zato južná strana je zachovaná (rodokmeň Krista, zástup filozofov, a scény zo života svätého Mikuláša a Jana). Múr a strop vstupu zdobí príklady mučeníctva a zázrakov. V kostole je hrobka pustovníka Danila a fresky Štefana, jeho ženy Márie a syna Bogdana, ako predvádzajú kláštor Kristu. Všetko zaznamenám a pokračujem údolím rieky Moldovy.
Voronet vnútri
kláštor Neamt
  Po horúcom dni (38-40°C v tieni) sa ráno ochladí a stan balím mokrý ako po daždi- plán je večer skončiť skôr a vysušiť. O polhodinku slnko opäť naberá na sile- Boroaia, Vanatori Neamt, Targu Neamt a je tu odbočka ku kláštoru Neamt. Najskôr u cesty komplex s malovaným murovaným kostolom a po chvíli samotný hlavný vchod do kláštora- najväčší mužský v Rumunsku, najstarší v Moldavsku (založený v 12.storočí) a je hlavným strediskom miestnej pravoslávnej kultúry. Je opevnený, s tlačiarňou a novým kostolom z r.1497. Pred kláštorom stojí pavilón “Požehnania vody”, odkiaľ si pútnici berú vodu na pomoc v liečbe chorôb. Návrat na hlavnú, napravo smer Leghin a mužské kláštory Secu a Sihastria by mali ukončiť deň. Prvý- Secu- je väčší a peknejší, po jeho prehliadke sa musím ukryť pred dažďom. Po vyjasnení naberám vodu a idem pohľadať vhodné miesto na noc- je po štvrtej a musím vysušiť mokrý stan. “Nocľaháreň” sa núka po kilometri- na lúke u riečky neďaleko cesty, pod lieskovým kríkom. Sotva je stan postavený a ja umytý, začína znova pršať. Zaliezam dnu a zatiaľ čo pripravujem vnútrajšok na noc, prestáva. Bohužiaľ, stan opäť ráno balím mokrý od rosy a včerajšieho dažďa.
kláštor Secu
  Prehliadka kláštora Sihastria,  návrat až do Targu Neamt a prejazd do ďalšej oblasti zaberá celý deň- po stovke km končím v obsadenom penzióne v Costisa (po dohovore s majiteľom pod stanom na konci lúčky zadarmo). Dám sa aspoň do poriadku, vysuším stan a nemusím variť večeru (aspoň spravím útratu). Bohužiaľ, so spánkom to veľmi ružové nebolo- hostia slávili až do polnoci a ráno po štvrtej bývam zasa ja hore…….
  Presun pokračuje aj nasledujúci deň- za silného protivetra a 40°C po obede sa viac ako 70km v kopcovitom teréne spraviť nedá. Nocujem v prepychovom penzióne v Moinesti (12€/izba/noc), pretože ma čaká 40km-vé stúpanie v neznámom terénu.
kláštor Sihastria
  Jasné ráno a nebo bez mráčika je príslubom pekného dňa. Po trinástich km klesania odbočka doprava, prejazd Darmanesti a začína stúpanie- mierne pomaly naberá sklon a treba preradiť a “oprieť sa” do pedálov. Medzi stromami sa vľavo objavuje vysoká  hrádza nádrže Polana Uzului. V tom okamihu aj končí asfalt a nastupuje šotolina plná mlák po nedávnom daždi. Takáto “cesta” sleduje ľavú stranu priehrady, neustále stúpajúca a padajúca, obchádza zárezy a rokliny, vzďaľuje a približuje sa k vode podľa terénu. Na konci už iba sleduje riečku Barzaúta, čo ju napája, proti toku. Tá po pár km mizne vľavo a zostávam iba ja, hora a niečo po čom sa snažím ísť. Slnko pripaľuje- tu, v tieni stromov je však príjemný chládok. Za zákrutou ma však prekvapuje úsek po ťažbe- po stranách kmene stromov a stredom blato a vodná hladina. Nedá sa nič robiť-sandále a ponožky dolu, oprieť sa do bicykla a pešo prekonať tento asi kilometrový “tankodrom”. Po polhodinke je za mnou- iba môžem dúfať, že sa nebude opakovať! V malo jarku sa umývam, obúvam a pokračujem. Cesta sa opäť stáva cestou šotolinovou a hlavne bez mlák. Spoza zákruty znie hudba- čo už blúznim? Za ňou krásna rovinka, lúka s potôčikom a u neho dve auta a skupinka mládeže na pikniku. Idem “na zvedy”, popýtať sa na cestu a vzdialenosť do Sanmartin. Mládež je prekvapená tak ako ja- kde sa tu beriem a kam smerujem. Dvaja z nich vedia po anglicky,tak sa dohovárame- pozvanie “ku stolu”, kalíštek vínka na privítanie poteší- info o ceste už menej. 
"lepšia" časť cesty do Sanmartin
Povrch pokračuje v tej istej kvalite, do Sanmartin je to asi 25km už iba mierne stúpanie a posledné 
4km klesanie. Po polhodinke sa lúčime a opäť som sám. Prvá osada- Valea Uzului- je tu, pred ňou 
bol cintorín. Zastavujem na chvíľu a zhruba čistím bike i seba od blata. Práve keď končím, prichádza 
konský povoz a jeho osádka- dvaja mladí chalani- núkajú odvoz. Prečo nie, však si aspoň chvíľu 
“orazím”. Nakladáme na voz môj vozík i bicykel a už to frčí- bohužiaľ som zabudol na fotoaparát 
“po ruke” a tak prichádzam o krásne a neopakovateľné zábery. Čo už- za “blbosť sa platí”!!! 
cintorín Valea Uzului
Ideme krásnou prírodou, pastvinami so stádam oviec, množstvom salaší i samotami. Po polhodinke 
sa objavuje pár domov a obchodík, kone tu automaticky zastavujú- asi pravidelná zastávka na trase. 
Dáme si po jednom fľaškovom- platím ako odmenu za odvoz ešte jedno a po kilometri sme na vrchole.
Oni odbočujú, ja vykladám a s želaním “Drum bun” sa lúčime. Po dvoch kilometroch mám zasa “halu-
cinácie”, počujem hudbu a hlasy. Objavuje sa ďalšie piknikové miesto- dva prístrešky a pod jedným 
osadenstvo troch áut ma kývaním pozýva. Pretože je pokročilá hodina- podľa vecí tu nehodlajú ostať 
dlho a vhodnejšie miesto nenájdem- neváham a stojím. Štyri staršie páry maďarskej národnosti si 
madarský piknik
vyrazili na nedeľný výlet. Na privítanie pohárik vínka a pozvanie “ku stolu”. Ospravedlňujem sa- prídem 
o chvíľu. Postavení stanu pod druhým prístreškom a hygiena je dielom okamihu, zasadám. Nasleduje 
hostina v podobe gril. mäsa, klobásky, čevabče a rajčinového šalátu. Ženy ma núkajú a sú rady, že mi 
chutí a ich robota nevyjde nazmar. Mužská časť je už sýta, “v opojení” spieva na celé kolo- medveďov 
sa bát nemusím, našli si isto pokojnejšie miesto. Pred zotmením ženy upratujú, skupina sa lúči a od-
chádza- ostávam ja a štyri kone. Konečne sa natiahnem a zaspávam.
Zobúdzam sa po štvrtej, za brieždenia a ranného spevu vtákov- po hygiene ešte na hodinku zaľahnem.
Dvíha sa vetrisko a začína pršať- dážď mi pod strieškou nevadí, ale vietor lomcuje stanom- vyzerá to 
na neskorší odchod. Keď vietor prestáva, začínam baliť a kým som hotový, končí aj dážď a môžem vy-
raziť zasa pred siedmou. Krátky zjazd, objavuje sa kvalitný asfaltový povrch a Sanmartin. Dám si na 
zohriatie sýtu horúcu čorbu (polievku)- hlavná cesta striedavo stúpa klesá- za príjemnej teploty, občas-
nej preháňky a zastávok na oddych/občerstvenie až do podvečera- končím v Odorheiu Seciusec.
citadela v Sighisoare
Modré nebo bez mrakov sľubuje pekný deň- to treba využiť na zvýšenie denného priemeru. Muge-
ni, Cristuru, Vanatori sú mestečka bez zaujímavostí a pamiatok-okolo poľudňa som v Sighisoare, 
rodisku Vlada Tepeša(Draculu). Nad riekou Tirnava Mare a novou zástavbou sa vypína na skalnom 
brale citadela. Nad hlavnou bránou sa týči mohutná veža (13-14.storočie)s orlojom. K hlavnému kosto-
lu “Na kopci” stúpa kryté drevené schodisko(17.stor.) so 175-mi schodmi. Pevnosť mala pôvodne 14 
cechových veží, zachovalo sa 9. V dome, kde sa narodil Dracula, je teraz reštaurácia a malé múzeum.
Dumbraveni, Medias, Copsa Mica- mesto so zrušenou výrobou barviarskej černe a terajšou taviarňou 
olova, Blaj a pre dnešok koniec po 117km v Cracuinelu de Jos.
   Obchvat Alba Iulia je po ránu dielom okamihu a užívam si cestu pokojným údolím rieky Ampol. Toto 
som už prechádzal dva razy obidvoma smermi- po a aj ako teraz, proti prúdu. Stúpanie je iba mierne, 
premávka žiadna a tak to “odsejpá”. Pretože všetky zaujímavosti mám dávnejšie prezreté, zastávky sú
iba na oddych, doplnenie kalórií a tekutín “v jednom”- chladným pivným mokom. Pri prechádzaní Zlatna 
so zrušenými železiarnami či hutami si všímam zaujímavo, “po rumunsky” riešený odvod popolčeka-na
kopci stojí vysoký komín a k nemu vedie z fabriky niekoľko sto metrov potrubie…..V Campeni obetujem 
ušetrené leu na motel- treba sa oholiť, vyprať a posilniť spánkom na očakávaný náročný prejazd po-
horia Gilau.
odvod popolčeka-Zlatna
  Upravený štartujem do skorého rána po šiestej- za Albac začína 20km-vé stúpanie (zo 620m na 
1318m/Pasul Ursuaia). Ďaľej sa pohybujem stále vo výške 1200- 1000m až do Belis (33km). Počas 
cesty ma 4x stíha búrka a posledné kilometre idem v daždi pod pláštenkou. Tu je prestávka na jedlo.
Pretože je stále čierno a hrozí búrka s dažďom, využívam možnosť ubytovania. Takisto stretávam 
skupinu cyklistov, idúcich “na ľahko” do Huedinu, ktorí ma predbiehali v Horea- bohvieaké tempo bez 
“záťaže” nemajú……Vydatná večera, okúpanie, oholenie, vypranie a je deväť hodín- najvyšší čas na 
spánok.
  Calatele, Calata, Sancraiu, Braisoru- to sú dediny v klesaní a po 30-tich km som na hlavnom ťahu 
Cluj- Oradea. Tento opúšťam o 13km ďalej smerom Vanatori, Nusfalau.Silnica je celkom bez premáv-
ky, s novým kobercom a mierne stúpa(442m- 643m/43km). V Crasna cesta odbočuje a mení sa na 
12km-vý úsek šotoliny. Rýchlosťou chôdze sa posúvam cez osady s pár domami- u obchodíka v po-
lovici cesty stojím, ukrytý pred 40°C v tieni slnečníka vychutnávam studený kalorický URSUS a napo-
litánku. Mladá predavačka i pár zákazníkov sa čudujú mojej prítomnosti- turisti túto oblasť vynechávajú.
Pretože vie po anglicky, prehodíme pár slov- vypytuje sa na cestu, rodinu, či a ako sa mi páči v Rumun-
sku. Odpočinutý, sýty a spokojný sa lúčim- pokračujem k Nusfalau. To sa objavuje po chvíli pod kopče-
kom, tak ako príhodné miesto na noc vo voľnom strážnom domčeku blízko priecestia práve v podvečer.
Obvyklá rutina(príprava “postele”, hygiena a večera) je dielom okamihu- za búrky a zvukov dažďa zas-
pávam.
cesta do Nusfalau
    Posledný deň v Rumunsku ma víta teplým ránom a jasnou oblohou- na ceste som pred šiestou
(nášho času- tu je ešte o hodinu viac), po krátkej rozcvičke (stúpanie “na zohriatie”) klesanie až do 
Margity a po jednej sa lúčim s Rumunskom na hraničnom prechode Nyírabrány posledným pravým 
rumunským- Timisoarou. Maďarskými rovinami idem za mierneho protivetra, ale za Nyíregyházy sa do
siedmej nedostanem a preto obzerám vhodné miesto. Za Biri- po stovke km- je takmer u cesty, odde-
lená hustým porastom pekná rovinka. Aj keď je postavenie stanu otázkou pár minút, sotva “prekryjem” 
stan a bicykel plachtou, silný vietor a dážď ma zaženú dnu. Po dvoch hodinách sú búrka, vietor i dážď 
minulosťou- nebo však ostáva čierne. Dokončím úpravy i hygienu a pred zotmením som v ríši snov.
    Blízkosť Slovenska dodá nohám krídla aj bez Redbulu a zvyšných 120km už v kopcovitej časti kraji-
ny je do štvrtej minulosťou- tak ako prechod Hidasneméti- a mierim k ihrisku Miľhosť. Tu sa však udialo
za tých pár rokov od poslednej návštevy pár nepríjemných zmien. Vstup na ihrisko je oplotený a uzav-
retý- teda pre mňa na noc nedostupný. Pokračujem- na radu krčmárky- do susedného Kechnecu. 
V miestnej reštaurácii večeriam a personál zatiaľ “vybavuje” možnosť nocľahu. Mám však šťastie- je
tu miestny starosta a ten si berie zaistenie ubytovania “na seba”. Vďaka nemu sa dozvedám o mož-
nosti ubytovania v prípade núdze(po info na tel.č.obecného úradu 055/7282512), príp. na mail 
(obeckechnec@mail.t-com.sk). Pár telefonátov a po šiestej odchádzam k obecnému úradu, prichá-
dza vedúca ubytovne(je o sto metrov vyššie), dáva mi kartu od pokoja, kľúč od vchodu, ukáže miesto 
na bicykel a je preč. Ubytovňa je na úrovni, izby pod strechou.
  Ráno som- ako vždy- hore po štvrtej. Balím a znepokojene sledujem zamračenú oblohu. Pred šies-
tou začína pršať a cestu na vlak do Košic absolvujem v pláštenke. Po príchodu do mesta- ako na pri-
vítanie- pršať prestáva. Na stanici som v predstihu- po pristavení vlaku nastupujem a po piatej som 
doma.
Tohtoročné putovanie po kláštoroch, priesmykoch a krásach Rumunska skončilo. Počasie bolo aké 
bolo, ľudia príjemní a aj cez jazykovú bariéru nápomocní, krajina prekrásna, zážitky sa musia zažiť- 
opis je slabý odvar. Za celkovú sumu 250€ bolo 1700km na nezaplatenie!

nedeľa 11. septembra 2016

Moravský okruh

Po dlhšej dobe sa črtá ustálenejšie počasie na viac ako tri dni, čoho treba využiť k návšteve moravských susedov. Pobalenie vecí a stanovenie trasy je dielom okamihu- termín je daný vhodným počasím- od piatku do pondelka (29.8-1.9). Pre istotu volám kamarátovi, či sa zúčastní- súhlasí.
Piatkové ráno je teplé- stretávame sa v lokálke do Trenčína. Odtiaľ už zapájame do putovania naše telá a pomalu si zvykáme na naložené bicykle a monotónne "bušenie" do pedálov. Za Nemšovou už je všetko "v norme" a pravideľné tempo narušuje iba členitý terén.
Prvá zastávka na oddych je Brumov, ďaľšia tradične Horní Lideč a poľudňajšia v Bystřičke- na každej doplníme kalórie Tatrankou, misli tyčinkou či BeBe keksíkom podľa chuti a tekutiny jednou orosenou desinkou.
V Bystřičke testujeme novú trasu mimo hl.cesty, ktorá nás "vyklopí" na hlavnú až vo Val.Mezu- osvedčila sa, je mimo rušnej premávky, vedie súbežne s hl. ťahom a je tu pokoj. Cesta nám ubieha, vietor je iba mierny, teplota znesiteľná a v Jakubčovicích je v podvečer posledná "občerstvovačka". Odpočatí a posilnení trielime po rovinke- za Klokočůvkem po ľavotočivej zákrute začína nebadané stúpanie k Vítkovu. Je po šiestej a vpravo za potôčikom 50m od cesty sa núka na noc opustená žel.zastávka s prístreškom proti príp. dažďu- neváhame a ideme na obhliadku. Keď odstavíme biky, objaví sa znenazdajky pán- pýta sa, čo nás priviedlo. Po oznamu, že tu chceme stráviť noc, sa dozvedáme, že budovu vlastnia ochranári a prenajímajú ju na pobyt záujemcom- s jedným práve hovoríme, ďaľší dorazia behom večera. Nemá nič proti a aby nás nerušili- odomyká nám čakáreň, kde sa môžme(ak chceme) na noc uložiť(nemusíme stavať stany). Ukazuje nám pumpu a kadibudku- keď sa "udomácníme", pozýva na "lahváča". Ubytko prvotriedne, spokojnosť veliká- ďakujeme a "nájomnú zmluvu" pečatíme jednou Plzňou. Po chvíli je tu prvé auto- prišli kamaráti z L.Mikuláša (teda krajani) a vlakom o deviatej ďaľší traja- zvyšok dorazí vlakom o desiatej.
Potom ide vlak až o štvrtej- inak je pokoj.
Noc je teplá, nebo jasné a plné hviezd- ráno však ide para od úst(je necelých 10°C). Vstávame po piatej, nasleduje "pumpová" hygiena, raňajky, pobalenie, úklid a o siedmej odchod- obyvatelia ešte spia. Vítkov je tu "cobydup", doplňujeme potraviny a pokračujeme smer Kružberk. Na odbočke tabuľa informuje o oprave hrádze a cesty- budeme sa musieť terigať po obchádzke. Vyberáme si z mapy cestu po ľavej strane jazera, následnej priehrady Dlouhé Stráně. Cesta dává zabrať- klesá a stúpa od 8 do 14% a nemá konca. Nasledujúce 5km-ové klesanie je sťa odmena- stojíme vo Valšove. Sedem km do Bruntálu už je v pohode. Na cintoríne dám do poriadku pomník na hrobe rodičov a ideme sa okúpať a "ubytovať" k priehrade Slezká Harta za Mezinou. Na mieste je šesť stanov rybárov, kopa kúpajúcich sa a tak si vyberáme miesto u lesíka- k vode je to 50m- postavíme stany a ideme si zaplávať. K večeru ostávajú iba rybári a my- ostatní odišli. Varím polievku a po jedle sa ukladám spať.
Ráno som hore o piatej- kamarát má polnoc- idem na WC, hygiena a pomalu balím. Stan je mokrý od rosy ako po daždi- bude musieť vyschnúť večer. O pol hodiny mám vnútrajšok sbalený- Peter vylieza a uteká na WC. Ja pomaly ukladám veci do brašien, skladám mokrý stan a potom raňajkujem banán. Po dohovore sa rozhodujeme prejsť vlakom z Bruntálu do Olomouca a odtiaľ na Přerov, Vsetín a Trenčín. Vlak odchádza z Bruntálu o 7.43hod- mali bysme byť na stanici o pol v pohode, keď vyrazíme do siedmej. Plán však narušuje Peter- nevie nájsť gumicuk na pripevnenie spacáku k nosiču. Núkam mu svôj náhradný(však večer ho nájde), ale zmätkuje a tvrdohlavo vybaluje pobalené veci, tak odchádzam-však ma dohoní. Nakoniec ma dobehol po chvíli- nenašiel. Na stanici sme v predstihu, nastupujeme a už cesta do Olomouca ubieha. Pred deviatou opúšťame Olomouc. Za mestom nás prekvapuje zákaz vjazdu cyklistov na výpadovku- musíme po bočných cestách. Ešteže nás netlačí čas a počasie- prechádzame cez Přerov, v Mošteniciach sa osviežime minerálkou a pokračujeme smer Otrokovice. Bohužiaľ sme voľakde zle odbočili a ideme smerom na Holešov, Fryšták a Zlín- čo už, naspäť nepôjdeme. Zo Zlína 6km stúpame (8-10%), nasleduje padák do Bohuslavic a "odpočinková občerstvovačka" Šarovy. Pretože se blíží siedma, začíname hľadať miesto na noc. Na mape je po dvoch km rybník- to by mohlo byť ono. Cesta klesá, rybník nikde a sú tu Březolupy. Na mape je značka kempu- ozaj je tu a tak  po formalitách staváme stany na lúčke pod stromom, zatiaľ čo robíme hygienu,stany usychajú. Ideme do nedaľekého šenku niečo "zahryznúť" a dať si na záver dňa pivko. O desiatej už spokojne odfukujeme.
Ráno je teplo- teda žiadna rosa, stany suché. Do posledného dňa vyrážame pred ôsmou a v prvej dedine na križovatke skúmame ukazateľ, "hovoriaci" o odbočke na Uh.Brod. Nemuseli by sme sa motať v U.Hradišti, je to o pár km kratšie a mimo hlavnú- odbáčame vľavo a to nevieme aká "skratka"to je! Po pohodovej rovinke sa cesta za Častkovom začína kruto dvíhať- ťažké prevody sú v permanenci celých 5km, nasleduje párkilometrový zošup a aby sme nevyšli zo cviku, pred Uh.Brodom cez 3km "opakovania". Do mesta sa spúšťame opatrne po hrboch a dierach- pred námestím to vylepšuje kilometrová dlažba. V meste u Kauflandu Peter tradične musí "doplniť zásoby" a pretože viem ako mu to trvá, pokračujem smerom Mikulčin vrch- však ma dohoní: Nepríjemné nekryté a dlhé stúpanie za mestom mám za sebou- chvíľu oddychujem a už je tu. Musel riadne uháňať- stál som sotva 15min. Pred nami posledný 3km- ový nepríjemný stupák je krytý stromami, tak sa dá v pohode. Hore v reštike "pitná" prestávka a už to "odsýpa"- klesáme až k Trenčínu. Pred mestom sa zrazu zotmelo a počuť zvláštny zvuk- práve prechádzame okolo čakárne busu, keď mi to dôjde. Stíhame zastaviť a ukryť sa, keď husté obrovské kvapky bubnujú na strechu- mali sme šťastie, na nekrytom miesta by z nás boli vodníci v okamihu. Po polhodinke už iba husto a drobno prší- pod pláštenkami ideme na vlak. stanicu. Tam máme opäť šťastie- vlak odchádza o 7min. Rýchlo kúpiť lístky a dostať sa na 2.nástupisko (schody dole/hore s ťakými bicykľami), nastúpiť a vlak odchádza.
Výstup v Ostraticiach a 7km do Partizánskeho je už brnkačka- vydarený výlet je za nami!